Aljaška

Aljaška je krajina snov pre mnohých ľudí a bola aj pre mňa, a to celých 5 rokov, až kým sa môj sen vyplnil. Rada by som Vám o tomto zážitku trochu porozprávala. O horách i dolinách, mohutných riekach či Aleutských ostrovoch. O mestách i malých osadách, o eskimákoch a psích záprahoch. O veľrybách, tuleňoch, lososoch či grizlych. O polárnych nociach a dňoch, polárnom kruhu či polárnej žiare, o národných parkoch a rôznych športových záľubách. A na záver aj o ropovode, či zemetrasení. Každý si príde na svoje.

Existuje priamy let z Európy (z Frankfurtu) ponad Nórsko, Island, zaľadnené Grónsko, severnú pustú časť Kanady a rovno na Aljašku. Už samotná cesta bola úžasná, ponad ľadovce, obrovské meandrujúce rieky ako Mackenzie, bez takmer žiadnych náznakov civilizácie, nádherné pohoria, čistá divočina. Z Európy som vyštartovala okolo 11-tej doobeda a približne o rovnakom čase toho istého dňa som aj dorazila na Aljašku. Vracala som sa späť v časových pásmach, stále so svetlom, akoby čas na chvíľu zastal. Avšak skorá únava po pristáti sa nedala oklamať.

Veľká Aljaška. Ešte aj reklama je založená na tom, ako je tu všetko veľké: veľké hamburgery, veľké coca-coly a častokrát im už veľká dávka nestačí a tak vymysleli “super veľké”, ale nielen jedlo je veľké, aj autá, domy, niekedy i ľudia, či dokonca aj najvyšší kopec Severnej Ameriky Mt. McKinley (6 194 m) ležiaci práve na Aljaške.










McKinley z Anchorage (cez 200 km)

Ale niet sa čomu čudovať, že všetko je tu v nadmernej veľkosti, veď sa jedná o najväčší štát USA. Je dvakrát väčší ako druhý najväčší štát USA - Texas a taktiež väčší ako súčet plôch druhého a tretieho najväčšieho štátu Spojených štátov amerických (Texasu a Kalifornie). Na druhej strane ide o štát s najnižšou hustotou obyvateľstva, žije tu niečo vyše 600 000 obyvateľov (čo je približne Bratislavský kraj), z toho takmer polovica 270 000 v metropole Anchorage. Rozloha Aljašky je vyše 1,500,000 km². Neskutočné priestranstvo, hlavne pre nás Europánov. Napríklad len ľadovce pokrývajú územie o rozlohe cez 40 000 km², to je len o niečo menej ako Slovensko.

Anglický názov “Alaska” pochádza z pôvodného eskimáckeho slova Alaskax, niekedy sa používa aj Alyeska, čo v preklade znamená: “Zem, ktorá nie je ostrovom.” Aljaška sa stala v roku 1959 štyridsiatymdeviatym štátom USA (dovtedy to bolo len teritórium USA). Posledným 50-tym je Hawai. Ako jediný štát okrem súostrovia Hawai nemá hranicu so žiadnym ďalším štátom USA, ale s Kanadou. Z troch strán je obmývaná moriami. Zo severu Beufortovo more a Severný ľadový oceán, zo severozápadu Čukotským a z juhozápadu Beringovým morom, ktorými prechádza hranica s Ruskom a z juhu Aljašským zálivom, ktoré je súčasťou Tichého oceánu. Domáci sú hrdí na to, že sú Aljaščania a neradi sa nechajú nazývať Američanmi, najradšej by sa osamostatnili. Američania v roku 1867 odkúpili Aljašku od Rusov za 7,2 milióna dolárov. Rusi zrejme neskôr tento krok oľutovali, kedže sa ukázalo, že Aljaška je plná nerastných surovín, hlavne ropy.











Doprava

O Aljaške sa vraví, že tu žije viac pilotov ako šoférov. Pramení to z minulosti, kedy nebolo veľa ciest a takmer jediná možnosť, ako sa niekde dostať, bolo letieť. Dnes je to už s cestami lepšie, ale stále je množstvo nedostupných lokalít. Niektoré mestečká nemajú ani 10 000 obyvateľov, ale majú letisko. Niektorí ľudia majú svoje súkromné lietadlá, ba dokonca za domom i pristávaciu dráhu v podobe podlhovastej lúky. Keď chcú niekam ísť, jednoducho naštartujú svoje lietadlo a za chvíľu sú v mieste určenia, kdežto autom to je niekoľkonásobne dlhšie, alebo častokrát úplne nedostupné. Veď napríklad keď sme šli do národného parku Denali, do mestečka Talkeetna, trvalo nám to približne 10 hodín, z toho takmer 6 hodín po prašnej ceste a lietadlo tam priletí maximálne do dvoch hodín. Mimochodom aj jazerá sú často používané na pristávanie, kedže väčšina krajiny je divoká, bez akýchkoľvek letísk, samozrejme lietadlo musí byť špeciálne upravené na vodnú plochu.











Premáva tu aj vlak, ale funguje už len jedna trať v smere sever - juh. Je veľmi pomalá a drahá, postavená ešte za zlatokopeckých čias. Viac-menej ju využívajú už len turisti, keďže takmer každý z domácich má vlastné auto. Taktiež možno nájsť množstvo pozostatkov iných tratí, ktoré slúžili na priblíženie vyťaženej nerastnej suroviny, či už zlata, mede alebo iných.

Osídľovanie a obyvateľstvo

Osídľovanie Aljašky

Ako možno vidieť, Aljaška nemá veľmi staré dejiny, najmä nie pri porovnaní s nami Európanmi. Okrem pôvodného obyvateľstva, ktoré tu už žije dlho, začali ju viac obývať až v období zlatokopeckej horúčky koncom 19. storočia. Prvé osady vznikli v mestečku Hope na polostrove Kenai, či odľahlom Nome, nachádzajúcom sa v strede západného pobrežia Aljašky. Ďalšia vlna osídlovania nastala počas zlatej horúčky Klondike, ktorá bola významná aj na území Kanady. V tomto období ešte neexistovalo veľa ciest a tak hlavný spôsob dopravy boli lode, či už námorné alebo riečne. Vo vnútrozemí bola hlavnou dopravnou tepnou rieka Yukon, tečúca z Kanady cez Aljašku až do Beringovho mora.

V 20. storočí sa vláda USA rozhodla intenzívnejšie podporovať osídlovanie Aljašky. Ľudia boli povzbudzovaní, aby sa sem presťahovali a budovali si domy. Mohli stavať takmer kdekoľvek chceli, a to bez kúpy daného pozemku, ktorý sa neskôr aj tak stal ich vlastníctvom.














Zlatokocky zrub

Obyvateľstvo

Pri všeobecnej charakteristike ľudí žijúcich na Aljaške, nezahrňujúc pôvodné obyvateľstvo, ktoré žije relatívne izolovane, môžeme občanov rozdeliť do 2 hlavných, navzájom si oponujúcich, skupín. Buď sú to konzervatívci, ktorí sem prišli kvôli naftárskemu priemyslu a snažia sa z tejto krajiny len čo najviac vyťažiť (patrí tu taktiež veľká skupina poľovníkov) a na druhej strane ľudia, ktorí sem prišli kvôli krajine samotnej, tak krásnej a stále tak divokej. Títo sa snažia vychutnávať si jej čaro a možnosti a taktiež ju ochraňovať pre ďalšie generácie. Tým, že je táto krajina relatívne mladá, stretnúť ľudí, ktorí sa tu narodili nie je jednoduché. Ako som spomínala väčšina z nich prišla z ostatných štátov USA ale aj z iných kontinentov.



















Vo všeobecnosti by som mohla povedať, že mám pocit, že ľudia sú tu spokojnejší ako u nás, či už s prácou alebo životom, menej sa sťažujú. Zrejme to bude aj lepšou ekonomickou situáciou.

Tým, že táto krajina leží tak na severe, je tu problém čokoľvek dopestovať. Takmer všetko sa musí dovážať z ostatných krajín sveta. Vegetariáni to nemajú jednoduché, keďže zelenina a ovocie kvôli dovozu sú dosť drahé, naproti tomu mäso častokrát vychádza lacnejšie. Poľovníctvo je pomerne populárne. Lovia sa losy, soby či iná zver, aj ryby sú veľmi ľahko dostupné, hlavne lososy, platézy, a iné aj sladkovodné druhy. Existujú rôzne formy rybolovu. Ľudia, žijúci na Aljaške minimálne 4 roky, môžu raz ročne loviť do sietí, kedy sa dá za jeden deň chytiť aj vyše 30 lososov, a tie postačia aj na celý rok. Chytajú sa v čase ich tiahnutia, kedy bez prísunu potravy putujú z mora do riek, aby presne tam, kde sa narodili, nakládli vajíčka svojich potomkov a zahynuli. Tým len jednoducho uzatvoria kruh života. S tiahnutím lososov, ktoré sú dobrým potravy, prichádzajú aj veľryby a množstvo medveďov v okolí riek pribúda. Niektoré turistické trasy sú dokonca uzatvorené pre ich vysoký počet. Iným tradičným spôsobom lovu rýb sú rybárske vodné mlyny, ktoré sú poháňané prúdom rieky a zaroveň do svojich ramien naberajú ryby. Tento spôsob sa nesmie používať na komerčné účely.





























Aljaška je taktiež známa tým, že tu žije viac mužov ako žien. Preto sa vraví, že majú niekedy problém nájsť si partnerky. Je to zrejme podmienené prácami, za ktorými prišli najmä muži. Tri najhlavnejšie oblasti ekonomiky sú dnes naftársky a rybársky priemysel a turizmus.

Aljašské mestá

Anchorage, najväčšie mesto s počtom obyvateľov 270 000, nie je hlavné mesto, ako si veľa ľudí myslí. Druhé je Fairbanks, žije v ňom okolo 70 000 ľudí. Hlavné mesto je však Juneau, ktoré obýva len niečo cez 40 000 obyvateľov. Leží na južnom cípe Aljašky a nedá sa do neho dopraviť po ceste. To je hádam jeho jedinečnosť v porovnaní s inými hlavnými mestami. Môžete buď doletieť alebo sa dopraviť loďou. Keď vzniklo, vtedy neboli takmer žiadne cesty, najrozšírenejšia bola lodná doprava, tak to veľmi nevadilo. Jeho ďaľšou zaujímavosťou je, že takmer v meste sa nachádza ľadovec. Juneau sa nemôže veľmi rozrastať, keďže je obkolesené z jednej strany morom a z druhej horami.

Vecerne Anchorage

Mesto Fairbanks leží vo vnútrozemí Aljašky, 6 hodín (cesty autom) na sever od Anchorage a len pár hodín južne od polárneho kruhu. Je známe svojími teplotnými výkyvmi. V lete teplota dosahuje až takmer 40 °C, pričom v zime klesne až ku - 40 °C. Avšak táto zima sa nezdá až taka krutá, keďže je veľmi suchá. Ale každopádne dá zabrať aj ľuďom aj veciam a hlavne pri silných vetroch. Vraj až plasty na autách praskajú. Na parkoviskách sú namontované skrinky so zásuvkami a z áut vpredu visí zástrčka, lebo ináč by ste mnohokrát auto nenaštartovali. Ľudia dokonca majú doma diaľkové ovládanie na autá a z okna ho naštartujú, vykúria si ho a prídu do už vopred vyhriateho priestoru.


















Romanticke domceky v malych osadach

Okrem chladného počasia robí v zime problém aj nedostatok svetla, keďže sú relatívne blízko polárneho kruhu, niekedy majú len 3 hodiny svetla počas dňa. Ľudia si tento nedostatok kompenzujú špeciálnými lampami a jeden z receptov, ktorý som na to počula je, že treba len ostať aktívny, aby človek neprepadol depresii. Napríklad bežkovať s čelovkami alebo na osvetlených dráhach, lyžovať za svetla, liezť ľady s čelovkami, jednoducho si niečo nájsť, aby sa človek nenudil. Taktiež riešia tento problém tým, že si zimu rozdelia na dve kratšie a vždy aspoň na týždeň – dva idú na dovolenku do teplých krajín (Hawai, Karibik, atď). Na druhej strane, v určitú časť leta, sa vôbec nestmieva, človek má takmer dvojnásobné množstvo energie. Niekedy som mala pocit akoby každý deň pozostával z dvoch dní. Cez deň práca a podvečer bicykel, lezenie či turistika a návrat za západu slnka niekedy okolo polnoci.



















Fairbanks je dosť roztiahnutý, ale keďže je na Aljaške toľko voľneho priestranstva, vôbec im to nevadí. V niektorých štvrtiach máte pocit, že ľudia žijú v lese. Každý dom je obkolesený stromami, ani svojho suseda si nevidíte. V týchto častiach Vám samozrejme ani odpadky nikto nepríde vysypať, musíte ich sami odviezť do zberného strediska s množstvom objemných kontajnerov. Časť priestranstva je zastrešená, kde ľudia nechávajú veci, ktoré sú ešte funkčné. Takže si môžete zariadiť svoj dom staršími modelmi televízie, DVD prehrávača, nábytku, či oblečenia a byť tak ekologický a znovupoužívať použiteľné veci.

Metropolola Anchorage leží na pobreží, kde sa Cookova zátoka rozdeľuje na 2 ramená, a to Knick arm a Turnagain arm (turnagain z angličtiny znamená znovu sa obrátiť). Tento názov pochádza zo známych objavných plavieb kapitána Cooka, ktorý sa tu dostal v domnení, že našiel cestu do Európy cez Severný ľadový oceán. Avšak sa mýlil a tak sa musel vrátiť späť odkiaľ prišiel do týchto zátok a ďalej pokračovať v hľadaní novej cesty. Turnagain arm je tiež známy pre skúsených surférov. Ide o miesto s vysokým rozdielom medzi prílivom a odlivom, kedy sa vytvorí jedna veľká vlna, na ktorej sa dá surfovať, ale nedajbože ju minúť, ďalšia tak skoro nepríde. Taktiež tu možno vidieť veľryby - beluhy morské. Bohužiaľ celé pobrežie okolo mesta Anchorage je bahnité a tak sa neodporúča vôbec vstupovať do vody, nejeden človek sa už utopil. Ani na morské kajaky nie je toto miesto najlepšie, treba dobre sledovať hodiny prílivu a odlivu, aby ste neostali niekde v bahne, ďaleko od skalného pobrežia.










Anchorage, v zime sa na tomto jazere korculuje

Mesto bude čoskoro sláviť svoje 100. výročie. Jeho názov pochádza z anglického slova “anchor”, čo v preklade znamená kotva (zakotviť). To nám prezrádza, že vzniklo za účelom vybudovania prístavu, na rozdiel od väčšiny vtedajších miest, ktoré boli založené buď ako banícke alebo rybárske. Z Anchorage bola riadená výstavba železnice do mesta Fairbanks, ktorá mala slúžiť na prepravu vyťažených nerastných surovín. Tieto boli následne transportované lodnou dopravou do ostatných krajín.


















Ortodoxny kostol, ich pritomnost nam pripomina, ze niekedy Aljaska patrila Rusom

Anchorage leží na západ od pohoria Chugach, čo je výbornou lokalitou pre mnohé druhy športových aktvít. Priamo v meste sú cyklochodníky, ktoré sú v zime osvetlené a slúžia ako bežkárske trasy. Pri prechádzke nie je zriedkavosťou stretnúť losa a v zime ich je bežné vidieť v záhradách domov, ako obžierajú stromy, keďže na horách sa zníži množstvo dostupnej potravy. Raz v nočných hodinách som videla v centre mesta niekoho ležať na chodníku. Myslela som si, že to je bezdomovec a keď som sa priblížila, zistila som, že to si tam nocuje sob. Taktiež sa mi stalo, keď som sa raz bicyklovala, že mi cez cestu prebehol dikobraz.

Zimy sú tu oveľa miernejšie v porovnaní s mestom Fairbanks, ale zato oveľa vlhkejšie. Je to ovplyvnené prímorskou klímou. Cesty sú často úplne pokryté ľadom, a preto sa používajú pneumatiky s malými kovovými ostňami. Väčšinou raz za zimu prichádza rázne oteplenie pod názvom “pineapple express”, čo v preklade znamená “ananásový express” a v praxi sa to javí ako náhly prísun teplého vetra prichádzajúceho od Hawaia. Vtedy sa všetok sneh roztopí a celé mesto je plné veľkej člapkanice.








Historicka banicka osada v narodnom parku Wrangel - St. Elias

Práve keď som bola na Aljaške ja, boli v procese budovania nového recyklačného systému v meste Anchorage. Predstavte si, že tam sa odpad len separuje, ale nič sa nerecykluje, všetko sa loďami odváža do “spodných 48”, tak volajú ostatných 48 štátov kontinentálneho USA. Keď chcete separovať, musíte vytriedený odpad odvážať vaším autom vo svojom voľnom čase do strediska triedených surovín. Stará dobrá Európa, kde je environmentálne povedomie a prax na lepšej úrovni. Verím, že dnes to na Aljaške funguje už trochu lepšie. Majú tam zatiaľ dostatočne veľkú nezastavanú krajinu, tak nemusia riešiť problém, kde vytvoriť skládku.














Rybarska osada (povodne ruska) na polostrove Kenai.

Športové možnosti

Mne osobne na Aljaške okrem iného učarovali rôzne možnosti športového vyžitia, ktoré sú u nás často nedostupné. Predstavte si letné lezenie na ľadovci v krátkych rukávoch, či lyžovanie na snežných poliach. Mám známych, ktorí dodržiavajú niekoľkoročnú tradíciu pravidelného lyžovania aspoň raz v mesiaci počas celého roku. Najťažší je august a september, kedy už takmer nie je starý sneh a nový ešte nenapadol. Vtedy to je vcelku náročné. Treba si niesť lyže na batohu takmer celý deň, aby ste našli nejaké snehové pole, niekoľkokrát sa spustili na pár sekúnd a zase šlapali domov.

Letne lezenie ladov

Ďaľšou úžasnou skúsenosťou bolo morské kajakovanie. Ja som sa prvý raz dostala k tejto aktivite až v skorý októbrový víkend, kedy nám práve v to ráno napadol prvý sneh pred domom. Bol veterný deň, čo znamenalo vysoké vlny a zároveň moje obavy z prevrátenia sa. Ak by sa tak náhodou stalo, približne do 5 minút sa človek podchladí, preto je potrebné ovládať, ako sa znovu dostať späť do lode. Ja som samozrejme tento základný kurz neabsolvovala a vravela som si, veď mám nejaké skúsenosti s riečnym kajakom. Ale predsa je to iné. Na mori vlny prichádzajú z rôznych smerov podľa vetra. Najbezpečnejšie je byť kolmo na vlny, ale keďže ma tie tlačili ku skalným útesom a boli dosť veľké, bála som sa presmerovať loď a tak som radšej často pádlovala dozadu.














Bicyklovanie na ladovci

Zapáčil sa mi aj “Backpacking rafting”, ide o malý jednomiestny nafukovací čln, s hmotnosťou do 3 kg, jednoducho zbaliteľný do ruksaku. Tento šport získava na svojej popularite. Ani sa nečudujem, veď mnohé časti Aljašky sú stale málo dostupné, niekedy najjednoduchší spôsob, ako sa voľakde dostať, je po rieke. Niektoré letné aktivity vie však znepríjemniť obrovské množstvo komárov.

Národný park Denali

Je pravdepodobne najznámenjším a najviac navštevovaným národným parkom na Aljaške, pričom jeho rozloha by zabrala územie polovice Slovenska. Dôvodom jeho popularity zrejme bude množstvo medveďov grizly a Mt. McKinley, najvyšši vrchol Severnej Ameriky (6 194 m n.m.). Pod týmto názvom ho poznajú najmä turisti, ale domáci ho volajú Denali, čo v pôvodnom athabaskom jazyku znamená “Veľký”. Je náročný ani nie tak kvôli nadmorskej výške, ako kvôli chladnému severskému počasiu.

Okrem samotného národného parku ma ako absolventku environmentalistiky zaujala aj výborná návštevná politika. Do vnútra parku vedie cesta až do mestečka Talkeetna, čo je vyše 100 km. Môžete sa po nej pohybovať len miestnymi zelenými autobusmi, na ktoré sú takmer všetky živočíchy zvyknuté, takže je veľmi jednoduché vidieť medveďa grizly ako sa pasie 5 metrov od Vás, alebo si pokojne prechádza cez cestu, sobov, líšky, či iné druhy. Na túru mimo značkovaných chodníkov (tých nie je až tak veľa) môžete ísť relatívne kam chcete, ak Vás už niekto nepredbehol. Park je totiž rozdelený do niekoľkých segmentov, pričom na každý z nich pripadá len niekoľko turistov denne. Prinajhoršom si musíte vybrať inú časť. Nezabúdajte však, že turistika na Aljaške znamená aj brodenie horských bystrín, ktoré sú často topiace sa ľadovce, takže vedia byť veľmi studené. Najskôr však musíte absolvovať asi polhodinovú prednášku (na videu) o bezpečnostných pravidlách. Napríklad ako predchádzať stretnutiu s grizlym (byť pre neho viditeľný a počuteľný, on človeka väčšinou zbadá prvý a rýchlo ujde) a o tom ako sa správať, keď ho stretnete (nepanikáriť, buď pomaly ustupovať, alebo si ľahnúť na brucho a zakrývať si hlavu a krk rukami, chrbát je chránený ruksakom). Pravidlá ako ísť na WC (vyhĺbiť si jamku a neskôr ju vykopaným trsom trávy zakryť), ako si postaviť stan (vytvoriť trojuholník so vzdialenosťou 100 m od seba, pričom na jednom mieste je stan, na druhom si varíte a na tretiom je uložené jedlo v plastovom súdku, ktoré dostanete od správy národného parku). Mimochodom podobný súdok používajú horolezci na svoju osobnú potrebu, aby nezašpinili ľadovec, pričom všetko si musia aj späť dolu odniesť. Zaujímavé je, že iné rady platia pri stretnutí s medveďom čiernym (baribalom), ktorý je menší ale zvedavší, takže pri ňom sa treba spraviť väčším, zdvihnúť ruky a kričať, aby sme ho odplašili. Prípadne aj do neho niečo hádzať, aby sa nás zľakol. Vďaka dodržovaniu týchto zásad ešte nedošlo k usmrteniu človeka medveďom v rámci národného parku, pričom mimo neho áno. Všetky získané informácie slúžia na minimálne zníženie vplyvu človeka na dané územia a na odstránenie stretov turistov s voľne žijúcou zverou.














Sob

Mohli by sme si povedať niečo viac o medveďoch grizly, ktoré sú tak ľahko spozorovateľné v národnom parku Denali. Sú poddruhom medveďa hnedého (Ursus arctos). Tie vnútrozemské sú relatívne malé, majú len okolo 150 kg. Najväčšie medvede grizly sa nachádzajú v národnom parku Katmai na Aljašskom polostrove, ktorý leží oproti ostrovu Kodiak. Tieto jedince dosahujú až 450 kg. Vo všeobecnosti samice sú o 38 % menšie a novonarodené mláďatá vážia niekedy len 500 gramov. Jedna samica porodí 1 až 4 mláďatá, väčšinou však dve. Medveď hnedý nachádzajúci sa na ostrove Kodiak sa od grizlyho mierne líši, je to podmienené izolovaným vývojom na ostrove. Pobrežné medvede možno často vidieť pri riečnych tokoch, jazerách a rybníkoch, kde si pochutnávajú na množstve lososov.

Aleuty

Aleuty, sú aljašské ostrovy, ktoré sa tiahnu na západ k Rusku. Tvorí ich vyše 300 vulkanických ostrovov, siahajúcich až do vzdialenosti 1900 km do kontinentu, pričom sú najzápadnejším územím USA a zároveň aj najvýchodnejším, keďže presahujú 180° poludník. Vytvárajú prirodzenú hranicu medzi Beringovým morom a Tichým oceánom. Z nich asi najznámejší je ostrov Unalaska s populáciou okolo 4000 ľudí a ich najväčším zdrojom obživy je rybolov.















Aleutské ostrovy však nie sú najbližším hraničným miestom medzi USA a Ruskom. Najkratšiu vzdialenosť medzi týmito dvoma krajinami tvorí Beringov prieliv, ktorý je široký približne 85 km. Najbližším ruským územím je polostrov Čukotka (práve pre svoju blízkosť s USA je potrebné mať naň špeciálne povolenie). V strede Beringovej úžiny sa nachádzajú Diomedove ostrovy. Nimi prechádza hranica, pričom väčší z nich patrí Rusku a menší USA. Nejeden dobrodruh sa snažil prejsť na lyžiach tento úsek. Bola síce zima, no more nie vždy bolo úplne zamrznuté, a tak občas skončili na chvíľu vo vode pri snahe dostať sa z jednej kryhy na druhú. Samozrejme mali pri tom oblečené špeciálne oblečenie, aby nezamrzli.

Aljaška vo všeobecnosti je často vysneným miestom rôznych dobrodruhov, či už horolezcov, ktorí prichádzajú zdolať majestátne hory, romantikov, ktorí sa rozhodli odísť z civilizácie a postaviť si drevený zrub, kde sa môžu dostať v zime len so psím záprahom a v lete na kanoe, alebo iných fantastov s dobrodružnou povahou.

Cesta na sever

Raz sme sa vybrali na sever, chceli sme dôjsť až na samý koniec pevniny severoamerického kontinentu k Severnému ľadovému oceánu. Prešli sme známu rieku Yukon a polárny kruh (66° 33’), rovnobežka, za ktorou sú v lete polárne dni, kedy sa vôbec nestmieva a naopak v zime je 24 hodín tma. Zdolali sme sedlo Atigun (najvyšší úsek danej cesty 1463 m n.m.), čím sme sa dostali na druhú stranu pohoria Brooks. Zišli sme z hôr na rovinu North Slope (severné stráne) obývané okrem iného pižmoňom americkým, alebo “musk-ox”, ako ho miestny nazývajú. Ide o arktického cicavca, ktorý žije v stádach, poväčšine 10 až 20, ale občasne aj 70 jedincov pohromade. Priraďuje sa k ovciam a kozám, aj keď jeho veľkosť tomu veľmi nenasvedčuje, pižmoň je totiž väčší. Dospelý jedinci vážia od 180 do 400 kg.

Po ceste k Beaufortovmu moru sme sa zastavili v národnom parku “Brána do Arktiky”, čo je časť najsevernejšieho pohoria Aljašky “Brooks range”, kde na správe som sa pýtala na možné turistické chodníky. Odpoveď zamestnankyne ma veľmi prekvapila: “Kdekoľvek chcete, ja Vám nemôžem povedať, kam máte ísť.” U nás je to presne naopak, môžete ísť len po značkovaných chodníkoch. Tu sa chcú vyhnúť tomu, aby sa chodilo len po niekoľkých trasách, čím by bol vplyv človeka na okolité prostredie markantnejší. Touto stratégiou sa turisti rôzne prerozdelia po danom území. Ale potom ako sme sa vydali na túru len tak nejakou dolinou, akou nás to pustilo, som pochopila, že to nie je také jednoduché a hlavne nie v tundre. Trasa, ktorú by ste bežne prešli za hodinu, tu môže trvať oveľa dlhšie. Takmer každým krokom sa prepadávate do mäkkých trávnatých trsov a niekedy až do bažuriny. Cestou späť sme radšej chodili po brehu potoka, predsa to bolo jednoduchšie preskakovať z kameňa na kameň.














Pohorie Brooks a dolina

Pôvodne sme mali záujem dostať sa až do mestečka Deadhorse, ktoré vzniklo za účelom ťažby ropy v zátoke Prudhoe Bay. Vstup do neho je možný len na špeciálne povolenie, pretože ide o súkromný pozemok. Dnes ide aj o turisticky navštevovanú lokalitu, pričom musíte vopred nahlásiť Váš príchod, aby ste získali spomínané povolenie, za ktoré je samozrejme nutné zaplatiť niekoľko desiatok dolárov. Niekedy sa stane, že ak je v blízkosti polárny medveď, nenechajú Vás ani vystúpiť z autobusu a máte len vyhliadkovú jazdu po naftárskej základni. Dôvodom je hroziace nebezpečenstvo polárnych medveďov, o ktorých sa vraví, že všetko, čo sa hýbe, je pre nich potravou.











Prasna Dalton highway

Nám sa však nepodarilo dôjsť až na koniec pevniny kvôli technickým poruchám nášho auta, keďže cesta je pomerne náročná. My Európania si to hádam ani nevieme predstaviť, šoférovať takmer 700 km po prašnej ceste. So stopovaním by sme sa asi veľmi ďaleko nedostali, keďže dopravu tu tvoria najmä autá používané v naftárskom priemysle alebo turistické autobusy, ktoré nie sú pre bežnú verejnosť, ale ide o vopred zaplatené zájazdy po celej Aljaške. Asfaltka skončila asi po 135 km od Fairbanks (Elliott highway) a zbytok tvorila spomínaná prašná cesta, nazývaná Dalton highway, s dĺžkou 666 km priamo na sever. Bola postavená v roku 1974 pri výstavbe ropovodu, pričom celý čas ho aj kopíruje a slúži na jeho údržbu a zásobovanie mestečka Deadhorse. Na danom úseku sa nachádzajú len 3 benzínové čerpadlá, a to posledné je vzdialené takmer 400 km od predchádzajúceho. Zrejme Vám je jasné, že bez záložných kanistrov plných nafty, to nie je možné prejsť. Počas celej cesty si môžete oddýchnuť len v 3 dedinách s celkovým počtom trvalých obyvateľov približne 60 a ďalších 3500 až 5000 ľudí sú sezónni pracovníci (ich počet závisí od produkcie ropy).