Raz sme sa vybrali na sever, chceli sme dôjsť až na samý koniec pevniny severoamerického kontinentu k Severnému ľadovému oceánu. Prešli sme známu rieku Yukon a polárny kruh (66° 33’), rovnobežka, za ktorou sú v lete polárne dni, kedy sa vôbec nestmieva a naopak v zime je 24 hodín tma. Zdolali sme sedlo Atigun (najvyšší úsek danej cesty 1463 m n.m.), čím sme sa dostali na druhú stranu pohoria Brooks. Zišli sme z hôr na rovinu North Slope (severné stráne) obývané okrem iného pižmoňom americkým, alebo “musk-ox”, ako ho miestny nazývajú. Ide o arktického cicavca, ktorý žije v stádach, poväčšine 10 až 20, ale občasne aj 70 jedincov pohromade. Priraďuje sa k ovciam a kozám, aj keď jeho veľkosť tomu veľmi nenasvedčuje, pižmoň je totiž väčší. Dospelý jedinci vážia od 180 do 400 kg.
Po ceste k Beaufortovmu moru sme sa zastavili v národnom parku “Brána do Arktiky”, čo je časť najsevernejšieho pohoria Aljašky “Brooks range”, kde na správe som sa pýtala na možné turistické chodníky. Odpoveď zamestnankyne ma veľmi prekvapila: “Kdekoľvek chcete, ja Vám nemôžem povedať, kam máte ísť.” U nás je to presne naopak, môžete ísť len po značkovaných chodníkoch. Tu sa chcú vyhnúť tomu, aby sa chodilo len po niekoľkých trasách, čím by bol vplyv človeka na okolité prostredie markantnejší. Touto stratégiou sa turisti rôzne prerozdelia po danom území. Ale potom ako sme sa vydali na túru len tak nejakou dolinou, akou nás to pustilo, som pochopila, že to nie je také jednoduché a hlavne nie v tundre. Trasa, ktorú by ste bežne prešli za hodinu, tu môže trvať oveľa dlhšie. Takmer každým krokom sa prepadávate do mäkkých trávnatých trsov a niekedy až do bažuriny. Cestou späť sme radšej chodili po brehu potoka, predsa to bolo jednoduchšie preskakovať z kameňa na kameň.
Pohorie Brooks a dolina
Pôvodne sme mali záujem dostať sa až do mestečka Deadhorse, ktoré vzniklo za účelom ťažby ropy v zátoke Prudhoe Bay. Vstup do neho je možný len na špeciálne povolenie, pretože ide o súkromný pozemok. Dnes ide aj o turisticky navštevovanú lokalitu, pričom musíte vopred nahlásiť Váš príchod, aby ste získali spomínané povolenie, za ktoré je samozrejme nutné zaplatiť niekoľko desiatok dolárov. Niekedy sa stane, že ak je v blízkosti polárny medveď, nenechajú Vás ani vystúpiť z autobusu a máte len vyhliadkovú jazdu po naftárskej základni. Dôvodom je hroziace nebezpečenstvo polárnych medveďov, o ktorých sa vraví, že všetko, čo sa hýbe, je pre nich potravou.
Prasna Dalton highway
Nám sa však nepodarilo dôjsť až na koniec pevniny kvôli technickým poruchám nášho auta, keďže cesta je pomerne náročná. My Európania si to hádam ani nevieme predstaviť, šoférovať takmer 700 km po prašnej ceste. So stopovaním by sme sa asi veľmi ďaleko nedostali, keďže dopravu tu tvoria najmä autá používané v naftárskom priemysle alebo turistické autobusy, ktoré nie sú pre bežnú verejnosť, ale ide o vopred zaplatené zájazdy po celej Aljaške. Asfaltka skončila asi po 135 km od Fairbanks (Elliott highway) a zbytok tvorila spomínaná prašná cesta, nazývaná Dalton highway, s dĺžkou 666 km priamo na sever. Bola postavená v roku 1974 pri výstavbe ropovodu, pričom celý čas ho aj kopíruje a slúži na jeho údržbu a zásobovanie mestečka Deadhorse. Na danom úseku sa nachádzajú len 3 benzínové čerpadlá, a to posledné je vzdialené takmer 400 km od predchádzajúceho. Zrejme Vám je jasné, že bez záložných kanistrov plných nafty, to nie je možné prejsť. Počas celej cesty si môžete oddýchnuť len v 3 dedinách s celkovým počtom trvalých obyvateľov približne 60 a ďalších 3500 až 5000 ľudí sú sezónni pracovníci (ich počet závisí od produkcie ropy).
Po ceste k Beaufortovmu moru sme sa zastavili v národnom parku “Brána do Arktiky”, čo je časť najsevernejšieho pohoria Aljašky “Brooks range”, kde na správe som sa pýtala na možné turistické chodníky. Odpoveď zamestnankyne ma veľmi prekvapila: “Kdekoľvek chcete, ja Vám nemôžem povedať, kam máte ísť.” U nás je to presne naopak, môžete ísť len po značkovaných chodníkoch. Tu sa chcú vyhnúť tomu, aby sa chodilo len po niekoľkých trasách, čím by bol vplyv človeka na okolité prostredie markantnejší. Touto stratégiou sa turisti rôzne prerozdelia po danom území. Ale potom ako sme sa vydali na túru len tak nejakou dolinou, akou nás to pustilo, som pochopila, že to nie je také jednoduché a hlavne nie v tundre. Trasa, ktorú by ste bežne prešli za hodinu, tu môže trvať oveľa dlhšie. Takmer každým krokom sa prepadávate do mäkkých trávnatých trsov a niekedy až do bažuriny. Cestou späť sme radšej chodili po brehu potoka, predsa to bolo jednoduchšie preskakovať z kameňa na kameň.
Pohorie Brooks a dolina
Pôvodne sme mali záujem dostať sa až do mestečka Deadhorse, ktoré vzniklo za účelom ťažby ropy v zátoke Prudhoe Bay. Vstup do neho je možný len na špeciálne povolenie, pretože ide o súkromný pozemok. Dnes ide aj o turisticky navštevovanú lokalitu, pričom musíte vopred nahlásiť Váš príchod, aby ste získali spomínané povolenie, za ktoré je samozrejme nutné zaplatiť niekoľko desiatok dolárov. Niekedy sa stane, že ak je v blízkosti polárny medveď, nenechajú Vás ani vystúpiť z autobusu a máte len vyhliadkovú jazdu po naftárskej základni. Dôvodom je hroziace nebezpečenstvo polárnych medveďov, o ktorých sa vraví, že všetko, čo sa hýbe, je pre nich potravou.
Prasna Dalton highway
Nám sa však nepodarilo dôjsť až na koniec pevniny kvôli technickým poruchám nášho auta, keďže cesta je pomerne náročná. My Európania si to hádam ani nevieme predstaviť, šoférovať takmer 700 km po prašnej ceste. So stopovaním by sme sa asi veľmi ďaleko nedostali, keďže dopravu tu tvoria najmä autá používané v naftárskom priemysle alebo turistické autobusy, ktoré nie sú pre bežnú verejnosť, ale ide o vopred zaplatené zájazdy po celej Aljaške. Asfaltka skončila asi po 135 km od Fairbanks (Elliott highway) a zbytok tvorila spomínaná prašná cesta, nazývaná Dalton highway, s dĺžkou 666 km priamo na sever. Bola postavená v roku 1974 pri výstavbe ropovodu, pričom celý čas ho aj kopíruje a slúži na jeho údržbu a zásobovanie mestečka Deadhorse. Na danom úseku sa nachádzajú len 3 benzínové čerpadlá, a to posledné je vzdialené takmer 400 km od predchádzajúceho. Zrejme Vám je jasné, že bez záložných kanistrov plných nafty, to nie je možné prejsť. Počas celej cesty si môžete oddýchnuť len v 3 dedinách s celkovým počtom trvalých obyvateľov približne 60 a ďalších 3500 až 5000 ľudí sú sezónni pracovníci (ich počet závisí od produkcie ropy).
No comments:
Post a Comment