Na záver by som ešte rada spomenula svetoznáme preteky psích záprahov Iditarod. Keďže mám sestru, ktorá preteká so psími záprahmi a doma máme 4 psov husky, potešilo ma, že môžem stráviť nejaký čas na Aljaške, v krajine kde má tento šport hlboké korene. Ide o každoročný pretek, konajúci sa v marci, kde trať má dlžku takmer 1900 km a zvyčajne sa prejde za 8 až 15 dní. Slávnostný štart je v Anchorage, no oficiálny štart je v meste Willow a trasa končí v Nome, na západnom pobreží Aljašky. Psí záprah má poväčšine 16 huskych, musí ich byť dostatok, aby ubehli takú vzdialenosť. Ide sa cez územie bez ciest, kde sa nachádzajú len malé dediny pôvodných obyvateľov alebo poväčšine len pustá divočina bez náznaku civilizácie. Počasie nie vždy praje, a tak sa niekedy mašéry musia potrápiť so snehovými búrkami, kedy častokrát takmer nič nevidno, či bičujúcim vetrom a teplotami klesajúce až k – 70°C. Ale na druhej strane inokedy tancujúca obloha v podobe polárnej žiari, zelená a ružová prepletajúce sa pomedzi hviezdy. Čaro, aké sa u nás nevidí.
Najznámejšia udalosť v mašérskej histórii na Aljaške je z roku 1925, “Sérum beh” do Nome, často známy ako “Veľký beh milosti”. Epidemický záškrt ohrozil Nome, hlavne deti kmeňa Inuitov, ktoré nemali imunitu voči chorobám dovezeným “bielym človekom” a najbližšie väčšie množstvo protilátok bolo v Anchorage. Keďže 2 dostupné lietadlá boli rozmontované a nikdy nelietané v zime, guvernátor sa rozhodol pre bezpečnejšiu cestu. Takmer 10 kg séra poslali vlakom do mesta Nenana, kde práve pred polnocou 27. januára bolo dodané prvým z dvadsiatich mašérov. Viac ako 100 psov bolo v štafetách striedaných 1085 km, pričom žiadny pes nebežal viac ako 160 km. O 5 a pol dňa neskôr dorazili do Nome a pomohli ich obyvateľom. Asi nie nadarmo sa vraví: “Pes - najlepší priateľ človeka.”
Tak aj takáto je Aljaška… veľká, krásna, divoká a chladná. No mne neskutočne učarovala.
No comments:
Post a Comment